Máte aj vy ten pocit, že zakaždým, keď sa vrátime z ďalšieho lockdownu, tak nás je akosi menej? Že z nás sa vráti menej? V texte, z ktorého je dnešná kázeň, je opis Jeruzalema ako mesta, ktorého hradby sú zbúrané a brány zhorené. Odhalené, chabé, bezbranné, ponechané napospas. Máme ešte pri pohľade na seba, zbor, alebo Cirkev nádej, že Boh môže priniesť obnovu a opäť nás vybudovať? Čo nám dáva odvahu ešte dúfať?