Tesnou bránou: Zamyslenie na deň 6.7.2022

Rút 1,1-22
1 V čase, keď vládli sudcovia, nastal v krajine hlad. Vtedy odišiel istý muž so ženou a s dvomi synmi z judského Betlehema bývať na moábske stráne. 2 Muž Rut 1:sa volal Elímelech, jeho manželka bola Noémi a jeho dvaja synovia Machlón a Kiljón; boli to Efraťania z judského Betlehema. Prišli na moábske stráne a ostali tam bývať. 3 Potom zomrel Noémin manžel Elímelech, a ona ostala s obidvoma synmi. 4 Tí sa oženili s Moábkami; jedna sa volala Orpa a druhá Rút; bývali tam asi desať rokov. 5 Potom zomreli obaja, Machlón i Kiljón, a ona ostala bez oboch detí a bez muža. 6 Nato sa pobrala i so svojimi nevestami a vrátila sa zo strání moábskych. Na moábskych stráňach sa totiž dopočula, že Hospodin navštívil svoj ľud a dal mu chlieb. 7 Potom odišla s oboma nevestami z miesta, na ktorom bola. Pustili sa na spiatočnú cestu do Judska. 8 Tu povedala Noémi obom svojim nevestám: Choďte, navráťte sa každá do domu svojej matky! Hospodin nech je láskavý k vám, ako ste vy boli k zosnulým i ku mne! 9 Nech vám Hospodin dá nájsť spočinutie, každej v dome jej manžela! Nato ich pobozkala, a ony sa hlasno rozplakali. 10 Povedali jej: Vrátime sa s tebou k tvojmu ľudu. 11 Ale Noémi povedala: Vráťte sa, dcéry moje, načo by ste šli so mnou. Či môžem mať vo svojom lone ešte synov, ktorí by mohli byť vašimi mužmi? 12 Vráťte sa, dcéry moje, choďte, už som pristará na vydaj. Ak by som si aj pomyslela: Mám nádej! a vydala by som sa tejto noci, a dokonca by som porodila synov, 13 či by ste čakali, až dorastú? Či by ste sa mali preto zdržať a nevydať sa? Nie, dcéry moje! Veď moje trápenie je väčšie ako vaše, lebo ruka Hospodinova sa vystrela proti mne. 14 Potom sa znova nahlas rozplakali. Orpa pobozkala svokru na rozlúčku, ale Rút pri nej ostala. 15 Vtedy Noémi povedala: Hľa, tvoja švagriná sa vrátila k svojmu ľudu a k svojim bohom. Vráť sa za svojou švagrinou! 16 Ale Rút povedala: Nenúť ma opustiť ťa a odísť od teba! Lebo kam ty pôjdeš, pôjdem i ja, a kde ty budeš bývať, budem bývať i ja! Tvoj ľud bude mojím ľudom, tvoj Boh bude mojím Bohom! 17 Kde ty zomrieš, zomriem i ja, a tam chcem byť pochovaná! Tak nech mi učiní Hospodin, ba nech ešte pridá: len smrť ma rozlúči s tebou! 18 Keď Noémi videla, že si pevne zaumienila ísť s ňou, prestala ju prehovárať. 19 Potom obe šli, až došli do Betlehema. Keď došli do Betlehema, vzrušilo sa pre ne celé mesto. Ženy sa spytovali: Je to Noémi? 20 A ona im povedala: Nevolajte ma Noémi! Volajte ma Márá, lebo Všemohúci mi spôsobil mnoho trpkosti. 21 Plná som odišla, ale Hospodin ma vrátil prázdnu. Prečo ma voláte Noémi? Veď Hospodin ma ponížil, Všemohúci uviedol na mňa nešťastie. 22 Tak sa Noémi navrátila z moábskych strání so svojou nevestou, Moábkou Rút. Do Betlehema došli na začiatku žatvy jačmeňa.

Dom chleba – svitajúca nádej na záchranu. Ocitli sme sa v rodine, do ktorej vstúpila neodvratná smrť a vzala si vzácne životy. Pripomína nám to prežívanie rodín v covidovom období, keď si smrť berie svoje obete jednu za druhou… Hoci berie veľa, predsa všetko nezoberie. A to spomienky, lásku, slová, city, vieru… Stretávame tri ženy bez budúcnosti so zrútenými snami. Zomreli traja živitelia rodín. A Noémi musí svoj život prehodnocovať: Kedysi s rodinou opustili Betlehem (dom chleba) kvôli hladu po chlebe. Našli ho však v moábskej cudzine. A teraz ho opäť niet. Potrebuje sa zabezpečiť a jej jedinou záchranou je návrat k svojmu ľudu. Do Betlehema prichádza s nevestou Rút. A Boh celú túto trpkú horkosť bolesti obráti na dobré. Božie úmysly a plány prevyšujú naše chápanie. Božie konanie je tu nadčasové, nadpozemské a veľkolepé. Pohanka Rút s rozbitým snom o rodine spoznala Boha a v ťažkej chvíli sa Ho rozhodla nasledovať. V bolesti sa narodila jej viera a bola odmenená už tu, na zemi. A tou bolo, že sa stala pramatkou Dávida a Pána Ježiša, ktorý sa stal našou spásou a chlebom života pre ďalšie národy. Chlebom, vedúcim k večnému životu… V bolesti a trpkosti smrti všetko prehodnocujeme.